Ťažké začiatky malého záhradkára

Napísal Katy | 18 Január 2009

Nedávno sme na stránkach nášho magazínu uverejnili výlet do histórie záhradkárov vo Veľkých Levároch. Našim skvelým a fundovaným sprievodcom bol pán Nedúchal, ktorý je významnou osobnosťou miestnej záhradkárskej a chovateľskej komunity, zaujímalo nás, ako sa k tomuto ako on hovorí hobby( v jeho prípade však ide určite o celoživotné poslanie) dopracoval. Záznam z rozhovoru s vitálnym a nesmierne pracovitým pánom Nedúchalom vám teraz prinášame.

,,Od útleho detstva ma zaujímala záhradka i chovateľstvo. My sme bývali pri evanjelickom cintoríne a mali sme ,,hrubú,, záhradu. Veľa ovocných stromov..Mali sme jablone, hrušky, trnky i orechy. Kedysi sa nerobili také chemické postreky ako teraz. Ako malý chlapec som ručne oberal zo stromov škodcov, rôzne húsenice a pod. To bola veľká radosť pre takého chalana, môcť loziť po stromoch. Tam začal môj vzťah k záhradkárčeniu. Pred domom, v predzáhradke som si spravil z dosiek poličku a tam som pestoval sukulenty. To bolo moje prvé záhradkárčenie. Keď som našiel niekde zaujímavú rastlinku alebo stromček, tak som ho vykopal , zaniesol domov a zasadil. Ešte som nič nevedel o štepení stromčekov, tak sa mi samozrejme neujali...Čo sa týkalo chovateľstva, začínal som s vtáčikmi. Mal som okno do predzáhradky, tam mi otec, tesár, spravil vtáčiu búdku. V zime som tam dával jadierka z tekvíc, ktoré sme dopestovali. Môžem povedať, že za tie roky to bolo niekoľko metrákov semienok. Ja som ich mal strašne rád, ale radšej som ich sám nejedol, aby zostalo vtáčkom. To sa mi veľmi ľúbilo ako doleteli, uchmatli semienko a leteli s ním naspäť na strom, aby si na ňom pochutnali. Počítal som koľko druhov vtáčkov tam priletelo: pinky, sojky, drozdy, hýle – čierne samičky a červené samce. Pred domom nám rástla baza, tam chodili tiež na semienka. Psov a mačky sme mali doma bežne. Keď som mal sedem rokov začal som chovať králiky, kúpil som si prvý párik od miestneho chovateľa Jožka Miščinu. Otec mi pre nich vyrobil klietku. A holuby? To bolo zložitejšie, musel som si na ne našetriť. Naši mi nedali na to nič. Keď som dostal šestáčiky (nie žiadne stovky ako deti teraz)za ,,šlahačku,,, štefanskú vinšovačku a na sviatky od starečka v Levárkach, šetril som si. Keď som mal 10 korún, dal som na holuba. Prvý párik som sa bál pustiť, že sa už nevrátia. Tak som si vymyslel zlepšovák. Uviazal som im o nohu hrubý špagát a išiel za humná. Tak som jedného pustil a sledoval, kam poletí. Či do Levárek, kde som ho kúpil alebo ku mne domov. No holub sa pekne vrátil ku mne. To boli moje chovateľské začiatky. U pána Schwarza, ktorý mal obchod so zmiešaným tovarom, som si vypýtal drevené latkové debničky od slivkového lekváru, vtedy sa predával v takých. Z tých som si zmajstroval prvé klietky. Chytil som prvého vtáčika, konôpku. A dal do tejto klietky. Pokúšal som sa aj o akvaristiku. Z miestnej betonárky som si zaobstaral zvyšky , vykopal som na dvore jamku a vybetónoval som si ,, bazénik,,. Samozrejme voda mi za chvíľu utiekla.... V roku 1941 sme sa presťahovali do Malých Levár. Choval som čistokrvné králiky angoráky. Takisto som choval už čistokrvné krúžkované sliepky i holuby.

Pokračovanie záhradkárskej odysey

,,Svoje hoby, ako sa teraz hovorí, som neopustil ani v dospelosti Aj počas základnej vojenskej služby ma to tiahlo k chovateľom. Našiel som si miestnu organizáciu, bolo to v Prahe, a chodieval som na schôdze. Tam sme mali školenia ako posudzovať správne holuby, učili sme sa správne skontrolovať parametre, vystaviť odborný posudok. Spriatelil som sa tu s chovateľmi českých stavákov. Často som navštevoval svojich českých kolegov a od nich som si doniesol holuby. Zhotovil som pekný holubník, tam mali svoj rajón. Mali sme napr. Rimanov, z rozpätím krídel 1,1 metrov! Radi sedávali na streche, ale susede, starej babke, vadili a nadávala im do diablov. A hádzala po nich kamene. Tak sme s holubmi skončili. Po vojenčine som začal pracovať aj u nás v chovateľskej organizácii, v roku 1952. S pánom Podmajerským som vymenil holuby za kanáre. Choval som aj andulky, ale robili veľký neporiadok a manželke vadilo keď som ich dával v kuchyni na kredenc....samozrejme som sa zúčastňoval rôznych chovateľských výstav, povalu mám plnú diplomov. Najviac si spomínam na Peťa, to bol vtáčik. Naučil sa pískať poštového panáčka, hovoriť ahoj, Peťo. Od roku 1956 bývame s manželkou vo Veľkých Levároch, keď sme postavili dom, aby kanáre neboli na kredenci, postavil som si za domom voliéru. S manželkou sme si sami plietli pletivo. Kamarátov chovateľov som mal po celom Slovensku, často som bol kvôli tomu preč z domu. Bolo to možné len vďaka obetavosti mojej manželky(o 2 roky máme 60.výr. svadby!), ktorá bola doma a ,, pestovala´´ naše deti. V Levároch sme chovali aj králiky. Aj tie mali úspechy na výstavách. Bola to pre mňa veľká pocta, lebo som len amatér, neštudoval som tieto obory a celý život som pracoval ako robotník-zvárač.´´

Moje hobby dnes- záhradka mi dala 25 rokov života

,,Bohužiaľ, kvôli zdraviu, po druhom infarkte som musel zanechať chovateľstvo. To bolo tak pred 25 rokmi. O to viac som sa začal venovať záhradkárčeniu. Vyšľachtil som 20 druhov gladiol. Kríženie a šľachtenie sa robí všetko ručne. Vybral som si rastlinky, ktoré sa mi páčili kvetom i vzrastom, Na jednej som tyčinky vytrhal a nechal len piestik. S ďalšej som zobral tyčinky, vzal som pinzetu a natrel som piestik. Spodné lupene som odtrhol, aby mi nejaká včelička nedoniesla iný peľ a neprekrížila mi to. Vznikla tobolka so semenom, na jar som ho zasial,..., tak po štyroch rokoch bola konečná rastlinka. Gladiola musela mať minimálne 15 kvetov. Všetko som si zapisoval a čísloval, tým som dosiahol najlepší výber. Boli to špičkové sorty, ktoré by uspeli hocikde vo svete. Bol som v Gladiol klube v Bratislave. Cibuľky našich gladiol sme predávali po celom Slovensku. Než sme vybavili všetky objednávky, narobili sme sa s manželkou až do noci. Do levárskeho kostola som nosil náruče kvetov...Skúšal som aj narcisy, hyacinty. Začala sa však ozývať chrbtica. Tak som sa dal na štepenie stromčekov. To môžem robiť aj po sediačky. A pestovaniu bio zeleniny. Nedávame žiadne hnojivá. Používame hnoj, ktorým pohnojíme raz za tri roky. Nič chemicky neošetrujeme. Veď už kedysi, keď sa z Levár vyvážali jablká do Senice, zahraniční kupci nemali záujem o tie vyleštené, ale o menšie, možno vráskavé a s červíkmi, no zdravé. To len Slováci teraz objavili BIO. Naša dobrá mrkvička sa v zelovoci minie do pol hodiny(u dcéry, pani Irenky Jurkovičovej). Teraz som začal s pestovaním exotického hurmikaki. Tento ovocný stromček mám už 6 rokov a 5 krát sme zberali úrodu. Mám ho na dvore a zberám ho až po prvých mrazoch, najlepšiu chuť má, keď premrzne. Tento rok na jar sa moja manželka dala na pestovanie sukulentov, na výstave záhradkárov s nimi získala druhú cenu. A ja som získal cenu, ktorú som však nedostal(smiech)- fúru hnoja...Tak som si povedal, že už vystavovať nebudem.´´

Želanie pre budúcnosť

,, Rád by som bol, keby sa aj mladá generácia začala zaujímať o záhradkárstvo a chovateľstvo, veľmi rád by som odovzdával svoje skúsenosti. Hocikto sa môže dôjsť naučiť štiepiť stromčeky alebo pestovať hurmikaki. Videli by aké je to krásne, dopestovať niečo vlastnými rukami, aj aké je to ťažké. Naučili by sa trpezlivosti a viac by si vážili prírodu.´´

Vrelo súhlasíme so slovami pána Nedúchala, základy záhradkárčenia i chovateľstva by sa na Slovensku- tradične poľnohospodárskej krajine- mali stať súčasťou vyučovania na základných školách. Naše šikovné a múdre deti, budúci Mičurinovia, by sa potom v dospelosti určite postarali o to, aby sa napríklad na levárskych poliach okrem špargle, anglických trávnikov a pestovanej buriny, objavila biomrkvička, petržlen a cesnak, ktorý sa teraz dováža z Číny....

Tento článok sponzoroval: METIRON - záhradná a lesná technika, Malacky